História obce

Údolie Slanej je trvale obývané už od doby bronzovej, čo dokumentujú aj archeologické nálezy vo Včelínciach. Táto kontinuita osídlenia nebola prerušená počas celého staroveku. Našli tu domov Kelti, Longobardi, Sarmati, či Húni.

Výhodné prírodné podmienky prilákali sem aj starých Maďarov v X. storočí. Územie našej obce bolo stáročia vlastníctvom rodu Hanvayovcov, ktorý sa v X II. storočí rozdelil na 4 vetvy. Naša obec sa stala dedičným vlastníctvom Kozmu. Prvé písomné zmienky pochádzajú z rokov 1245 až 1290 - sú to darovacie listiny, v ktorých sa naša obec spomína jako "Terra Lazary "

(Lázárföldje) a pod názvom Elekešföldje. V XIV. storočí na počesť patróna sv. Mikuláša miestni obyvatelia postavili kostol a v tomto období nesie názov Myklóšfalva. Popritom sa používa aj pomenovanie Kišhanva, ako znak úcty k rodu Hanvayovcov. Pod dnešným názvom vystupuje obec prvýkrát v XV. storočí - Lénártfalva - vo výsadnej listine. Lénárt bol drobným šľachticom, ktorý založil rod Lénártfyovcov. Tento rod vlastnil najväčšie pozemky až do svojho vymretia v r. 1548. Obdobie od XVI. stor. do XVIII. storočia bolo veľmi pohnuté, poznačené tureckými vpádmi, (1566) žoldnierskymi vojnami a epidémiami. Toto dramatické obdobie ukončili stabilizačné patenty Márie Terézie a Jozefa II. v období osvietenského absolutizmu. V dôsledku hospodárskej konjunktúry sa zvýšil aj počet obyvateľov, ako aj ich životná úroveň. Pohybovalo sa medzi 300 až 400 ľuďmi maďarskej národnosti, čoho dôkazom sú zemepisné názvy a priezviská. Konfesionálne zloženie bolo vyvážené, približne polovica obyvateľov katolického vierovyznania a druhú polovicu tvorili protestanti.

Najväčšími vlastníkmi pôdy v dedine boli od XVI. do XIX. storočia Abaffyovci. V roku 1827 pustošil ničivý požiar, ktorý zanechal po sebe veľké škody. V XIX. storočí v obci funguje štvortriedna ľudová škola.

Priemyselná revulúcia sa dostala do obce v podobe železnice, čo prinieslo so sebou aj rapídne zvýšenie počtu obyvateľov. Po rozpade Rakúsko - Uhorska sa Lenartovce stali súčasťou I. ČSR pod názvom Linkartovce. Vybudovala sa železničná stanica aj colnica.

V medzivojnovom období sa dedina prudko vyvíjala. Podľa Mníchovskej dohody z

r. 1938 dedinu pričlenili na 6 rokov k Maďarsku. II. sv. vojna sa skončila oslobodením obce 18. 12. 1944 Červenou a Rumunskou armádou. Keďže sa obec nachádza v pohraničnom pásme, často bola objektom veľkej politiky. Od 50- tych do 80-tych rokov sa obec vyvíjala veľmi dynamicky. V roku 1952 bolo založené JRD, modernizovala sa elektrina, zaviedla sa pitná voda, neskôr plynyfikácia. Zrekonštruovali úradné a hospodárske budovy. Postavili sa nové rodinné domy.

Rok 1989 nepriniesol len pozitívne zmeny, ale aj veľké sociálne napätie. Po rozpade JRD mnohí stratili svoju prácu. Východisko z tejto situácie môže znamenať vstup SR do EÚ a úzka spolupráca v rámci mikroregiónu s okolitými slovenskými a maďarskými obcami.

Nemalo by sa zabúdať na to, že láska k vlasti a hrdosť na ňu sa začína láskou k rodnému mestu, či obci, hrdosťou na ich minulosť a súčasnosť.

Dátum poslednej aktualizácie: 2021-11-15 10:03:20

Dátum vytvorenia: 2021-11-15 10:03:20